danielarau

Bolo raz jedno dievčatko. Veselé, usmievavé a plné radosti. Rado sa hralo, rado sa tešilo z malých vecí a malo odvahu objavovať „veľké“ veci, ako napríklad ísť sama na rybník u starkej. Cítilo sa „veľké“, plné odvahy, snov a túžieb. 

Toto dievčatko pomaly rástlo a zisťovalo, že v niektorých veciach nie je až také dobré, ako by chcelo.V hlavičke jej začali čoraz častejšie behať myšlienky: „Ja nie som na to šikovná, veď kamarátka Janka je v tom lepšia, však to povedala aj pani učiteľka a aj maminka.“ A tak sa to všetko začalo. Začal sa príbeh dieťaťa, ktoré prestávalo používať krídla. Krídla radosti, bojovnosti a odvahy. Ani nevie ako a zrazu začalo mať strach z tmy, strach z holubov,… a aj strach z toho, že veci neurobí tak dobre, aby ju maminka a tatinko pochválili.  Aby im urobila sebou radosť a oni boli naňu pyšní.

Zrazu z dievčatka vyrástla dospelá žena. A i keď sa maminka a tatinko snažili jej dať maximálnu lásku a podporu, v ich dievčatku sa nabaľovali strachy z tisícich maličkostí. Strach, že nebude dobrá, strach z toho, či si zaslúži lásku, strach z toho, či v živote niečo dokáže. Strachy, ktoré jej podlamovali nohy a bránili jej pohnúť sa ďalej. Bránili jej nájsť si svoju cestu životom, na ktorej bude šťastná a spokojná. Táto cesta nezáležala do rodičov, ani od súrodencov či kamarátov, ale od nej samej. Od toho, aby ona sama prekonala v sebe svoje vnútorné strachy. Aby sa im pozrela do očí a dokázala povedať NIE aby dokázala povedať svojmu životu ÁNO. Áno, chcem žiť, nie iba prežívať. Áno, chcem byť šťastná a chcem urobiť šťastnými aj ľudí okolo seba.

Ale ja nemôžem…. Ale ja neviem…. Oni to majú ľahké, ale čo ja….. stále a stále v hlave tejto dospelej ženy prúdili takéto vety a myšlienky. Strachy. Strachy, ktoré ju zväzovali a nedovoľovali ísť ďalej.

Až jedného dňa si toto dievčatko, ktoré vyrástlo v ženu, uvedomila si, že nie je nikto iný, kto jej s tým pomôže. Že nemôže čakať na nikoho a „niekoho“, kto jej povie návod a „zaručí“ výsledok.

Zistila, že LEN ONA SAMA STOJÍ SEBE V CESTE.

A tak začala. Začala sa vŕtať vo svojich strachoch. Plakala, niekedy veľa plakala, lebo niektoré zistenia boleli jej srdiečko. Snažila sa ale ísť … ísť krok za krokom ďalej a ďalej. Niekedy pomaličky, inokedy míľovými krokmi vpred. Niekedy sa jej stalo, že zistila, že stojí alebo sa dokonca vrátila alebo zabočila do slepej uličky. Ale naučila sa nevzdávať. Lebo vie, že jej život záleží len od nej. Jej šťastie záleží len od nej. Nie od manžela, partnera, rodičov, kolegov, kamarátov, detí, svokry, či šoféra autobusu. Ale LEN OD NEJ SAMOTNEJ.

Dievčatko začalo čítať, študovať a triediť si svoje myšlienky. Bola to dlhá cesta, ktorú začala …. a vie, že táto cesta nikdy neskončí.

Dievčatko je stále na ceste. Neustále prekonáva svoje vnútorné prekážky. Robí činy, ktoré sú pre niektorých okolo nej divné, ale pre ňu znamenajú viac. Majú oveľa iný, hlbší význam, nielen že prešla po žeravom uhlí, či ohla železnú tyč krčnou jamkou. Pre ňu sú to symboly toho, že nestojí sama sebe v ceste, ale kráča ďalej……..

Prajem Vám, aby ste dokázali odložiť svoje strachy nabok a znovu objavili sny a túžby svojho vnútorného dieťaťa.